Haruki Murakami : Spánek

„A tak jsem se té své nespavosti nakonec přestala bát. Nebylo totiž čeho. Stačilo jen uvažovat trochu konstruktivněji. Začala jsem to brát tak, že se mi tím přece rozširuje život. Čas od deseti večer do šesti rána náležel jenom mně samotné. Tahle celá jedna třetina dne mi do téhle chvíle vždycky celá praskla na spánek....Teď ovšem patřila jen a jen mňe. Není nikoho jiného. Je jen moje.“Toto je asi najcharakteristickejšie uvedenie do deja poviedky „Spánek“, od jedného z najvýznamnejších japonských spisovateľov súčasnosti, Haruki Murakamiho (1949).V príbehu sledujeme rutinný život mladej rodiny z pohľadu manželky, matky, ktorá sa postupne vyvíja a mení svoj postoj k svojmu doterajšiemu priebehu života. Premena začína jej problémom so spánkom, ktorý neskôr za problém nepovažuje, dokonca ho považuje za prínos v jej živote. Postupne si začína uvedomovať niektoré súvislosti, na ktoré predtým (pred problémom so spaním) ani len nepomyslela. Otvoril sa jej nový, nepoznaný, či zabudnutý svet, ktorý rozšíril jej obzory. Bol to priestor pre ďalší paralelný život.

U autora oceňujem jeho schopnosť vcítenia sa do krehkej ženskej duše a pretlmočenie ženských myšlienok v prijateľnej forme. Je to pre autora „muža“ vždy veľká výzva písať v roli ženy a čakať na reakcie, negatívne či pozitívne, zo strany ženskej populácie čitateľov. No autor takéhoto formátu, vie dokonale odhadnúť aj myšlienky a pocity ženy a pretlmočiť ich čitateľom. Zaujímavé je tiež spomenutie velikánov svetovej literatúry v diele , Dostojevského Bratia Karamazovci a Tolstého Anna Karenina, pri čítaní ktorej hlavná predstaviteľka trávila svoje noci.Ako negatívum diela považujem jeho rozsah, privítala by som o čosi viac rozvité predstavovanie postáv, ich opisy a priblíženie vzťahov medzi jednotlivými postavami, tiež chladný vzťah hlavnej hrdinky k manželovi a dosť neurčitý vzťah k vlastnému synovi. Ten vo mne vyvolával nepochopenie až výčitky smerom k hlavnej postave. Taktiež mi je záhadou záver poviedky, ktorý ostal neukončený, nechal čitateľa v napätí, čo sa stane s hlavnou hrdinkou. Nedá sa presne povedať, či to bol autorov zámer a nechal priestor pre spoluautorstvo s čitateľom a vytvoril pole možností, akým by sa príbeh mal/nemal poberať a ukončiť. Alebo ukončil príbeh zahalený pod rúškom tajomstva, jemu vlastným a zanechal v čitateľovi nespočetne veľa otáznikov, na ktoré nedostane odpoveď, zanecháva čitateľa v neistote, či sa príbeh poslednou udalosťou ukončil alebo ostáva stále otvorený a pokračuje.