Haruki Murakami: Podivná knihovna

Dej poviedky Haruki Murakamiho sa začína bežnou, pre niekoho možno nezáživnou, cestou mladíka do miestnej knižnice, vrátiť knihy a nejaké si požičať. V útrobách knižnice sa stretáva so starcom, knihovníkom, ktorý v mladíkovi vzbudzuje hrôzu. Tu sa príbeh začína obracať a príbeh, ktorý bol doposiaľ dosť realistický, začína naberať surrealistický charakter. Začínajú sa objavovať postavy, ktoré ako keby existovali len v mladíkovej fantázií. Ovčí mužík a nemá dievčina boli jedinými živými bytosťami, ktoré robili v suteréne knižnice spoločnosť, a samozrejme starec, ktorý ho v nej väznil. „Poslyšte, ovčí mužíku, oslovil jsem ho. Pročpak mi vlastně ten děda chce vysrknout mozek? Takový vědomostmi napěchovaný mozek je totiž moc dobrý, abys vědel. Táhne sej ako sirup. A je pěkne vypasený a kulaťoučký. Takže si tu mám celý měsíc ukládat do mozku vědomosti a on mi je pak ten mozek vysrkne? Přesne tak.“

Autor do príbehu vložil veľa symbolov, indícií a nejasností, ktoré ako keby súviseli na udalosti v závere poviedky. A mladíkove príhody s knižnice, mali čo dočinenia s udalosťami krutej reality. „Minulé úterý jsem ztratil matku. Toho dne zrána ji připravila o život neznáma choroba. Odešla v na prosté tichosti. Konal se skromný pohřeb a od té chvíle jsem teprv začl být doopravdy sám.“

Za spomenutie považujem vizuálnu podobu knihy, najmä vďaka ilustráciám Kat Menschnik, ktoré vhodne dopĺňajú dej poviedky. Pôsobia nenútene na čitateľa, no zároveň nie sú príliš opisné a neprezrádzajú udalosti vopred, iba udalosti sprevádzajú štipkou tajomna, niekedy až surrealistickými výjavmi, ktoré nenechajú žiadneho čitateľa chladným.