Ron Fricke: Baraka (1992)

Film Rona Frickeho, Baraka, je nemým dokumentom pojednávajúcim o nenarušenej prírode a civilizáciami žijúcimi v harmónií s ňou, v kontraste s umelo vytvorenými miestami pre „civilizovaný“ život v podobe veľkomiest, kde je všetkého nadbytok a človek začína byť človeku cudzí. Miesto, kde sa pomaly vytrácajú základné ľudské hodnoty, ktoré sú nahradené „modernými“ hmotnými statkami „moderného“ sveta. Dokument nám ponúka detailné pohľady na prírodu, ktoré nechávajú divákovi priestor na rozjímanie a spolu s hudobnou zložkou naberajú meditatívny charakter.Pútavé sú aj zrýchlené pasáže zmien oblohy, pohybov oblakov, preklenutie dňa a noci, vizuálne hranie sa a vytváranie obrazov dopadom tieňov. To všetko dodáva filmu vysokú výtvarnú hodnotu.

Hudobná zložka je zväčša inštrumentálna, dotvára príbeh filmu vhodným napätím a jeho následným uvoľnením. Hudobné prevedenie je predstavované aj počas náboženských rituálov a obradov, spevom a akustickými nástrojmi. V jadre filmu je hudobná zložka viac emotívnejšia, clivejšia, niekedy až úplne stíchne, ako pri záberoch a ľudské nešťastie, miest spôsobujúcich smútok, zdesenie a úzkosť. Dá sa povedať, že v týchto pasážach má hudobná zložka väčšie pôsobenie na diváka ako vizuálna stránka filmu. No samozrejme v účinnosti oboch zložiek má film nepredstaviteľné pôsobenie na všetky ľudské zmysly a vnemy.Film má neuveriteľnú silu, bez ohľadu na to, že v ňom nepadne ani jedno slovo, je emocionálne účinný a spôsobuje v divákovi vnútorné očistenie zážitkom. Každá scéna má svoj zmysel, a každá ďalšia nadväzuje na tú predchádzajúcu. Je to dômyselne prepracovaný film so všetkými zložkami, ktoré sú v ňom obsiahnuté a pre ktoré má svoju nezameniteľnú hodnotu. Aj keď film nie je postavený na verbálnej komunikácií, je tento film sprostredkovateľom dosť jasnej a zrozumiteľnej komunikácie. Sú v ňom znaky, kódy , jasné komunikátory a tiež vynikajúca hudobná a vizuálna zložka.